Jeho prvá otázka bola: Keď si taký veľký punkáč, vieš kto prvý začal hrať punk ?

Ja: No, tak Sex Pistols a Ramones... On: ”Nie, najmenej 5 rokov pred nimi už ho hral Iggy Pop! Tým ma dosť uzemnil a dodal, že veď aj on hrá na basu v nejakej zábavovej rockovej kapele. Potom sme sa so mnou úplne normálne bavil o muzike, o politike... vysvetľoval mi, že on je tiež proti tomu aby sa mladým kapelám zakazovalo hrať, že pokiaľ niekto neurobí nejaký trestný čin, tak nech si hrá hudbu akú chce, nech sa oblieka a češe ako chce. Ja som, ako vždy na polícii, obhajoval “perestrojkové” pozície - že nie sme antikomunisti, veď hrávame aj komunistickú hymnu – Bandierra Rosa, hrávame na Politickej piesni. Že nám ide len o prestavbu, o viac demokracie. Ako vždy som tvrdil, že punk je ľavicové hnutie. Argumentoval som protireaganovskými a protithatcherovskými textami a na ďalšie stretnutie som mu dokonca priniesol poprekladané texty Clash, Exploited, Dead Kennedys... Samozrejme také, ktoré boli proti Reaganovi, USA, kapitalizmu, vojne a cirkvi.
   Na ďalších stretnutiach, ktoré sa odohrávali v bare Centrál na Trnavskom mýte, mi začal vysvetľovať situáciu aká vtedy panovala na ŠtB. Jej príslušníci boli v podstate rozdelení na 2 krídla: jedno “konzervatívno-brežnevovské”, zastúpené najmä staršími príslušníkmi, ktoré držalo líniu, že všetky radikálnejšie hudobné smery ako punk, metal, “depeš”, ska apod. je treba bezpodmienečne zakazovať a potierať a potom je tu druhé krídlo “prestavbovo-gorbačovské”, ktorého stúpencom je aj on, ktoré nemá nič proti tomu aby takéto kapely hrali, len potrebuje ich koncerty a aktivity monitorovať. No a dosť je tam aj takých neutrálnych nerozhodnutých, ktorí sa pohybujú niekde medzi, nevedia čo bude, nevedia kam sa zaradiť. No a že šéf alebo náčelník alebo ako ho tituloval, si tiež myslí, že kebyže mňa zatvoria, ostatných povyhadzujú zo škôl a práce, že by to spôsobilo len ďalšie problémy a radikalizáciu (česko)slovenských (punk)rockerov. (Po meste už v tej dobe viseli plagáty na Čertovo kolo, veľkú akciu ktorú v športovej hale na Pasienkoch zorganizoval Agnes Snopko a Palo Maruščák. Asi by sa komunistom dosť ťažko vysvetlovalo, že Zóna A tam nezahrá pretože spevák je zavretý za to, že zorganizoval koncert.

   Na pohovoroch v Centráli sa ma snažil presvedčiť o tom, že vlastne máme rovnaký cieľ - presadzovať prestavbu, glasnosť a demokratizáciu. A nastoliť tu slobodnejší režim. V podstate sa mu to aj darilo a tak som súhlasil, že mu budem telefonicky oznamovať kedy a kde bude Zóna A hrať. Tým pádom bude môcť on zabezpečiť, aby tieto koncerty monitorovali stúpenci prestavbového krídla. Ďalej sme sa “dohodli” na tom, že keď vydám ďalšie číslo Inflagranti, tak mu ho odovzdám. On samozrejme chcel aby som túto spoluprácu podpísal, čo som ja ale vytrvalo odmietal. Vravel, že takto mu to nemusí vedenie veriť a že keď mu to podpíšem, on stúpne v očiach vedenia a podporím tým celé prestavbové krídlo a dobrú vec. Zatiaľ som ale odolal...

   Toto sa odohrávalo asi niekedy začiatkom roku 1988, pretože (ako som vyčítal vo svojom zväzku) v marci 88 ma preradili z kategórie “preverovaná osoba” na “dôverník”. Niekomu sa môže zdať, že také oznamovanie koncertov je nejaká veľká vec. Treba si ale uvedomiť, že všetky koncerty, ktoré sme odvtedy odohrali (a vlastne aj dovtedy, jedinou výnimkou bol práve Horský park) boli legálne povolené. Tak či tak o nich na ŠtB vedeli, pretože im ich musel oznamovať príslušný Národný výbor, ktorý musel každý koncert povoliť. Keď sme pri tom, tak takisto dnes monitoruje naše koncerty SIS...

   Potom si ma „môj eštébak“ tak približne raz do mesiaca zavolal. Spomínam si napríklad ako si asi 4 mladé punkové kapely (medzi nimi Lord Alex s našimi terajšími členmi Mikkom a Lumpom a Kosa z nosa) urobili ilegálny koncert v podzemných priestoroch na Panenskej ulici. Eštébak na mňa hneď spustil, že ako to, že som ho o akcii neinformoval. Ja hovorím, že veď sme sa dohodli len na Zóne. On, že ale veď to je v záujme tých skupín, aby boli tiež monitorované jeho krídlom, ináč sa môžu dostať do poriadneho prúseru. Ja som mu povedal, že to si musí vybaviť sám, ja môžem oznamovať len Zónu A, kde som bol vtedy oficiálny „vedúci hudobného súboru“.

   Ďalej to bolo po tom čo ma policajti chytili na veľkej demonštrácii na Václaváku v Prahe. Zase, že ako to, že som ho o tom neinformoval, že tam idem. A ja zase: veď na tom sme sa predsa nedohodli...

   Nakoniec sa ale predsa k vytúženému podpisu dopracoval. V máji 1988 sa odohral  prúser č. 2. Mali sme dohodnutý koncert v DK Ovsište v Petržalke. Tesne pred koncertom, možno to bol 1 deň, sme natáčali aj našu krátku scénu do filmu „Iba deň“ (s Jarom Filipom). V autobuse rekvizitárov, kde sme si odkladali nástroje som zbadal na vešiakoch policajné uniformy (ktoré boli v tom filme použité.) Tak hovorím: to by bola bomba, keby som si mohol jednu požičať a vystúpiť v nej zajtra na koncerte. Náš bubeník Ozi, ktorý bol vtedy tiež rekvizitárom v STV, poznal tú babu čo ich mala na starosti a na moje prekvapenie, sa mu podarilo ju presvedčiť, nech mi ju požičia, akože on za to zodpovedá. Na koncerte to bola paráda, chalani začali koncert iba v trojici, našou jedinou čiste inštrumentálnou skladbou „Odvážna jazda“. Keď ju dokončievali, vstúpil som v kompletnej uniforme rezolútne na pódium a ukazoval im, že majú prestať hrať. V sále zavládlo zdesenie a hrobové ticho, ľudia, ktorí už aj začínali tancovať, ustupovali dozadu. Vtedy som schytil do ruky mikrofón a začal spievať: „Všetko je dnes ok, všetko je alright...“

   Keby ste videli to prekvapenie na tvárach divákov, ten šok, tie vypleštené oči a tú okamžitú zmenu mimiky zo zdesenia po totálnu radosť, rozžiarené pohľady, ústa od ucha k uchu, ruky hore, všetko sa valilo do predu pogovať. Možnože to stálo za to, možnože tento kratučký okamih, ktorý trval pár sekúnd, tento krátky pocit skvelého víťazstva, stál za všetky tie peripetie, ktoré som potom kvôli uniforme zažil a ktoré zažívam aj dnes, čo by najväčší agent ŠtB, pardon, druhý najväčší, hneď po pätnásťročnom „Diskovi“. Už po koncerte mi hovorí organizátor: „Asi budete mať problémy, na bráne sa legitimovalo preukazom sedem policajtov...“

   Na druhý deň si pre mňa prišli aj s predvolaním. A bohužiaľ žiadni prestavboví, ale starí známi tvrďasi od Dvoch levov. Kde si tú uniformu ukradol? Kde je teraz? Mal som ju požičanú z televízie a už som ju vrátil. To určite! Od koho? Nemôžem to povedať, sľúbil som to. My ti ukážeme, hanobiť policajnú uniformu, teraz si to odsereš! Ja som ju nehanobil, my sme umelci, používame prezlečenia podobne ako herci vo filme alebo v divadle. Veď aj gitarista bol oblečený v ženských šatách... My ti hneď dáme umelca, to je naozaj umenie, skákať po uniforme a kopať do nej!? (Hneď po prvej alebo druhej pesničke som si uniformu vyzliekol, bola veľká a ťažká. Pod ňou som mal svoje klasické záplatové nohavice a sidovku) Nie, ja som  po nej neskákal a nohou som ju len tak posunul dozadu práve preto aby na ňu niekto omylom neskočil.

   Atmosféra bola naozaj napätá, boli nervózni ako psi a myslím si, že ma nezačali biť len kvôli tomu, že vedeli, že som „pod dohľadom“ svojho „prestavbového“...

   Tak ty si myslíš, že z nás tu budeš robiť chujov, že budeš skákať po policajnej uniforme a to je podľa teba umenie, nabudúce si s ňou vytreš riť a to bude ešte väčšie umenie, čo? Tak to určite nie, keby som vedel, že to budete brať takto, tak by som to samozrejme nerobil. Ale my sme kapela ktorá podporuje prestavbu a demokraciu a tým sme chceli len ukázať tú nezmyselnosť policajných zákazov koncertov...Už toho mám naozaj dosť! Nezmyselnosť policajných zákazov! Všetkých by sme vás mali pozatvárať! A čo povieš na to, keď ťa teraz vyhodíme z okna a povieme, že si vypadol pri pokuse o útek!? Haa? No tak, okamžite syp, kde si ukradol tú uniformu, a kde je teraz?!

   Takto sme sa „zhovárali“ keď sa zrazu otvorili dvere a v nich sa objavil môj „prestavbový“. Odišiel s tými „zlými“ vedľa, bolo počuť hádku, po chvíli sa vrátil sám a odviedol ma do inej kancelárie. Hneď mi vynadal , že čo to robím a ako to, že som mu dopredu nenahlásil tú uniformu. Ja hovorím: veď koncert som ti ohlásil, podľa dohody... On, že za to nemôže, že na koncert prišli zo svojej iniciatívy aj „konzervatívci“ a že je to veľký prúser z ktorého mňa a zvyšok kapely len tak nevyseká (zase tá stará pesnička, mne hrozí súd, ostatným vyhadzov z roboty a školy), a že je teraz aj na neho zle. Ale kebyže mu spoluprácu podpíšem, tak by to asi išlo zahladiť. Hádajte, čo som si vybral?

   Spolupráca ale spočívala naďalej len v oznamovaní našich koncertov a odovzdávaní „recenzných“ výtlačkov Inflagranti. Či som za to dostával peniaze? Nikdy! Ani korunu! Aj keď je pravdou, že mi to asi dvakrát ponúkol. Trápna situácia vznikla raz, keď som mu odovzdal nové číslo Inflagranti. Asi za týždeň na to mi zrazu opäť volá. Ja, že čo zase môže chcieť, žiadny prúser sa nestal. On mi zrazu podáva asi 10 prekopírovaných čísel. „Veď si hovoril, že aké máš veľké problémy s xeroxom... a ja som bol akurát v robote sám...“ Ja hovorím ale, že to nemôžem prijať, že to nejde, že to je také nechutné. On sa aj dosť nasral a urazil: „tak to zahoď do koša, alebo spáľ.“ Rozmýšľal som nad tým, ale to mi zase bolo ľúto, tak som to vyriešil tak, že som tieto kusy nepredával za 10-15 Kčs ako obyčajne, ale rozdal.

   Tento svoj príbeh som už veľa krát v minulosti rozprával rôznym ľuďom, a viacerí mi hovorili, že som len naletel na otrepanú policajnú fintu o „zlom“ a „dobrom“ policajtovi, že to na mňa bolo všetko len nafilmované. Že oni sú na to špeciálne vytrénovaní – hovoriť ľuďom to čo chcú počuť a vmanévrovať ich tam, kde ich chcú mať. Samozrejme, že to nemôžem 100% vylúčiť, ale neverím tomu. Jasné, že aj on si hral svoju hru, tak ako ja som si hral svoju, ale verím, že bol ku mne, v rámci svojich možností, férový.

Bol to proste charakterný prestavbový eštébak a basta. Absolvoval som s ním cca 12-15 pohovorov, tak to viem asi posúdiť lepšie ako vy...

   A tým, že som s ním spolupracoval, som myslím, nielen, že nikomu neublížil, ale naopak – pomohol som mnohým:

1. Ozi a Braňo zostali vo svojich robotách a dozaista tam vytvorili svojimi pracovitými rukami nesmierne hodnoty :-)

2. Leďo doštudoval vysokú školu (tá je mu síce aj tak na hovno, ale aspoň nemusel ísť na 2 roky na vojnu)  :-)

3. Zóna A mohla naďalej hrať a tak pozitívne ovplyvňovať tisíce mladých ľudí svojou hodnotnou rebelantskou hudbou  :-)

4. Tým, že som podporil svojho prestavbového eštébaka, tento bol povýšený na náčelníka a nahradil toho „konzervatívneho“ :-) Kto vie ako by to dopadlo, keby som nepodpísal... Stúpenci konzervatívneho krídla by rozprášili revolúciu v zárodku a možno by na Slovensku ešte stále vládol komunizmus, ako v Bielorusku! :-)

   O.K. teraz vážne, dajte si na jednu stranu váh: skupiny Paradox, Zóna A, 12 čísiel fanzinu Inflagranti, účasť na sviečkovej demonštrácii, účasť na 2 demonštráciach v Prahe 88-89, položenie kvetov k miestu zastrelenia obete ruskej okupácie 21.8.1989 (skončilo tiež prúserom), zbieranie podpisov pod pražské protikomunistické petície... no a na druhú stranu môj podpis pod spoluprácu a prezradenie pár neškodných, buď notoricky známych, alebo nikomu určite neškodiacich vecí pri pohovoroch...

   Keď bojuješ proti totalitnému režimu, tak je jasné, že nemôžeš očakávať len samé víťazstvá, nemôžeš očakávať, že len ty budeš strieľať góly, jasné, že nejaké aj dostaneš... A ja som so svojím výkonom, ako aj s celkovým skóre a výsledkom zápasu spokojný...

   Nedá sa ale povedať, že by mi eštébaci nejako extra verili. Dvakrát som žiadal o  devízový príslub, nikdy som ho nedostal. Na jar 1989 sa nás ujal náš prvý manager Bohuš Z. Zakrátko bol na neho nasadený tiež „jeho“ eštébak...a keď sme ešte 6.10.1989 hrali na festivale v Edene v Prahe, tak nás auto ŠtB sledovalo až po Brno...

   Nuž, tak takto nejako som spolupracoval s ŠtB...samozrejme, že na mnohé veci, časovú naslednosť a najmä na tie diológy si pamätám len v hrubých kontúrach - predsa len, je to už 17-18 rokov. A na záver mi to nedalo, ale musím pripojiť ešte jednu dobovú reportáž z jediného undergroundového koncertu, ktorý som kedy zorganizoval. Aby som dnešným mladým priblížil ako fajn sa žilo punkáčom za komunizmu. Mnohí by ho asi totiž chceli naspäť, keď tak pozerám na tie tričká s červenými hviezdami, s kubánskymi zástavami, na tých Che Guevarrov. A to, samozrejme, socializmus druhej polovice 80-tych rokov, kedy sme my pôsobili, bol prechádzkou rajskou záhradou oproti socializmu rokov 70-tych, nehovoriac o pekle rokov 50-tych. Česť práci! „Lano“