Keď sa na Slovensku povie „punk“, okrem koženej bundy a strapatej hlavy človeku napadne Zóna A. Skupina, ktorá nedávno oslavovala 25. narodeniny, začínala tromi zakázanými koncertmi a rýchlo sa stala legendou. Zároveň každý, kto bol v poslednej dobe na ich koncerte vie, že Zóna A má od vyprchanej legendy veľmi ďaleko. Jej hudba je stále silná a autentická. Jej koncerty sú stále nekaždodenným zážitkom. Keď sa teda na Slovensku povie Zóna A, človeku okamžite napadne jej frontman a spevák Koňýk.

.ako si sa dostal k punku?
V sedemdesiatych rokoch som počúval Slade, Rolling Stones a Olympic. Nahrával som si pesničky z rakúskeho rádia a jedného dňa som začul Clash a Damned. Bolo v tom niečo veľmi silné. Nevedel som, o čo ide a že sa to volá punk. Ani som nevedel, ako sa píše „Clash“. Začal som takúto hudbu zbierať, neskôr som v Brave videl nejaké obrázky a úplne ma to chytilo.

.bola súčasťou slovenského punku od začiatku aj móda?
Dlho som počúval punk, ale nevedel som ako pankáči vyzerajú. Jedna kamarátka mi povedala, že bratislavskí pankáči chodia na diskotéky do Devína. Tak som tam išiel a prvýkrát som uvidel pankáčov s reťazami a strapatými vlasmi. Začal som s nimi skákať, no oni ma považovali za nejakého trápneho hňupa – mal som tesilky, bol som učesaný nabok... Ale videli, že tie pesničky poznám, tak sme sa dali do reči. Povedali mi, že takto vyzerajú pankáči a ja, že dobre. V priebehu mesiaca som aj ja zmenil imidž.

.súčasťou anglického punku bola kritika kapitalizmu. Čo sa dalo kritizovať u nás?
U nás bol punk pravicový. Všetci pankáči – ako nakoniec asi všetci mladí ľudia – boli proti komunizmu. Nijaká ľavica sa nenosila. Vtedy sme si mysleli, že najväčší antikomunizmus je fašizmus. Nešlo však o nejakú podporu fašizmu či nenávisť voči ľuďom, ale skôr o protest a provokáciu – dať si na tričko hákový kríž alebo niečo také. Vtedy prebehli najväčšie razie, mnohých ľudí vyhodili zo škôl, niektorých zavreli.

.prečo?
Pretože boli pankáči, pre to, ako vyzerali a preto, že boli proti komunizmu.

.ako sa zo Zóny A stala československá punková legenda?
Zóna A vznikla spojením dvoch ľudí z Ex Tipu a dvoch z Paradoxu. Na Slovensku vtedy žiadna iná punková kapela nebola. Prvý koncert bol za kázaný, druhý koncert bol zakázaný, tretí koncert bol zakázaný, a tak sa o nás začalo hovoriť. Prvý koncert Zóny A mal byť v Dome lodníkov. V deň koncertu som dostal telegram z národného výboru, že koncert sa neuskutoční v dôsledku ochorenia členov skupiny. Deň predtým sme mali skúšku a všetci boli zdraví. Tak som išiel na národný výbor, kde mi človek, ktorý mal na starosti kultúru, hovoril: „Nemôžete hrať, idú po tom eštebáci, bol by to prúser.“ No a že nemáme schválené texty a že jednoducho hrať nebudeme. Proste mu to eštebáci zakázali. V ten istý deň hrala v Primafe Garáž, a tak sme tam išli na koncert. Chalanom z Garáže sme hovorili, že nám práve zrušili koncert. Ponúkli nám, aby sme hrali s nimi. Ani to sa však nepodarilo. Primaf bol študentský klub a jeho šéf nám to nechcel dovoliť. Prvýkrát sme hrali až niekedy v júli 1984.

.vy ste v tom období nemali „prehrávky“?
Prehrávky sme získali až niekedy v roku 1987. Skúšali sme to aj skôr, ale neúspešne. Raz bol napríklad predsedom poroty Pavol Hammel, ale nedal nám ich.

.aký bol oficiálny dôvod?
Že zle hráme, že nevieme spievať. My sme sa ich pritom nesnažili provokovať. Prišli sme slušne oblečení – punkové veci sme odložili. Skúšali sme s nimi hrať ich hru. To bol práve rozdiel medzi Slovenskom a Čechami. V Čechách bol underground, robili tajné koncerty, no tu nič také nebolo a všetci sa hrali na skrývačku. My sme ani nevedeli, že sa to dá aj ináč, že sa dá urobiť koncert v nejakej stodole alebo v prenajatej krčme. Spolu s Ex Tipom aVentilom RG sme sa hrali takú hru na skrývačku. Aj organizátori niečo vedeli, aj my sme vedeli, že vedia, dávali sme im iné texty ako tie, ktoré sme hrali na koncerte...

.napriek tomu si mal v osemdesiatych rokoch problémy s políciou...
V tom období sme nemohli hrať, a tak som sa rozhodol, že urobím undergroundový koncert. Koncert bol v Horskom parku, zavreli tam štyridsať ľudí a ja som bol – celkom správne – označený za hlavného organizátora. Na tom koncerte, zahrali len dve predkapely. Pred vystúpením Zóny A do sály vtrhla polícia a tým to skončilo. Prišili mi nepovolené organizovanie zhromaždenia a nepovolené podnikanie. Vyhrážali sa, že ma zavrú, že ostatných vyhodia zo škôl... A tak ma donútili „podpísať“. Podpísal som však len to, že im budem oznamovať koncerty Zóny A. Vďaka tomu som sa dostal aj na zoznamy spolupracovníkov ŠtB.

.na vaše koncerty chodia mladí ľudia. Nebojíte sa, že skončíte ako Horkýže slíže?
To určite nie. Už v deväťdesiatych rokoch tu bol – podobne ako teraz – boom Zóny A a stali sme sa dosť populárni. Nás to však skutočne nezaujíma. Netúžime dostať sa niekam ďalej či vyššie. Netúžime hrať hry s producentmi, manažérmi alebo sponzormi. Platne si vydávame sami, koncerty nám robia kamoši.

.ako by si definoval punk?
Punk nemá definíciu. Punk má kopu podôb, veľa rôznych štýlov a odnoží a vlastne každý punker si pod punkom predstaví niečo iné. Pre mňa je punk sloboda, výborná hudba a výborne vyzerajúci ľudia, ktorí sa zabávajú... Žiadna kultúra „spodiny spoločnosti“.

.nemáš po pätnástich rokoch raného kapitalizmu nostalgiu za „starými dobrými časmi“?
To sa nedá porovnať. Keby ma pred dvadsiatimi rokmi zobral niekto na výlet do dnešnej doby, zdalo by sa mi to ako neskutočný sen. A pokojne by to mohlo byť aj do doby mečiarizmu. Hoci to tu vtedy bol humbug a robili sme proti mečiarizmu koncerty, aj tak to bol v porovnaní so socíkom takmer ideál. Keď sa mladí muzikanti teraz sťažujú, že sa im ťažko žije, že nemôžu nájsť skúšobňu, že nemajú kde hrať, hovorím im, že žijú v ideálnych podmienkach. Môžeš si robiť, čo chceš, hrať, čo chceš, obliekať sa ako chceš – niet sa na čo sťažovať.