(11.3.2004)
"Môj odchod zo Zóny A bol nevyhnutný," tvrdí niekdajší gitarista punkovej legendy, dnes líder skupiny Princovia - Jaro "Leďo"Lederleitner...
(Music.box,sk)

Aj napriek tomu, že bratislavská skupina Princovia patrí medzi relatívne nové tváre na domácej punkovej scéne, v čele tohoto tria stojí jej skutočný matador, dlhoročný člen a spoluzakladateľ legendárnej Zóny A, gitarista a spevák Jaro ´Leďo´ Lederleitner. Na svojom minulotýždňovom koncerte v košickom klube Butterfly, v rámci ktorého sa Princovia predstavili ako predskokani rešpektovanej Davovej Psychózy sa Leďo a spol. uviedli v skutočne dobrej forme. Svojim repertoárom, nesúcim sa v duchu klasického, v každom prípade však poriadne energického punk rocku vzor ´77, popretkávaným nejakými ´štýlovými´coververziami pripravili ozaj dobrú štartovaciu plochu pre publikom toľko očakávaný set hlavných hviezd večera.

Krátko po vystúpení sme s Leďom zasadli na kus reči.

- Na úvod sa vráťme trocha do minulosti. Tvoj odchod zo Zóny A bol pre všetkých fanúšikov poriadnym prekvapením. Určite nebolo jednoduché opustiť kapelu, ktorú si spoluzakladal a v ktorej si pôsobil toľko rokov... Alebo vaše vzťahy už v tom období ochladli natoľko, že to pre teba nepredstavovalo až taký veľký problém?
- „Bol to dosť veľký problém. Nad týmto krokom som rozmýšľal niekoľko mesiacov. Zóna A bola kapelou môjho života, založil som, dal jej veľa času i energie... Odísť z nej bolo naozaj ťažké, no vzťahy sa vyvinuli tak, že iná možnosť jednoducho nebola. Áno, pre fanúšikov to bolo dosť veľké prekvapenie, ale na druhej strane si treba uvedomiť, že ľudia si obyčajne o svojich obľúbených kapelách maľujú ideálne predstavy – že jej členovia musia byť neuveriteľne dobrí kamaráti a tak. Pravda je však mnohokrát presne opačná, aj v mnohých kapelách, ktoré sme obdivovali my panovali veľmi zlé medziľudské vzťahy. Niekedy sa tí muzikanti doslova nenávideli, no napriek tomu spolu hrali. Ja tento štýl fungovania príliš nechápem, ale stáva sa... Tým nechcem povedať, že sme v Zóne dospeli do toho štádia, že by sme sa začali nenávidieť, aj keď... Ako vravím, môj odchod bol prosto nevyhnutný.“

- Podľa prvotných informácií vraj boli problémom predovšetkým názory na ďalšie smerovanie kapely. Vraj si už dlhšie nedokázal zápasiť s pocitom, že Zóna A jednoducho stagnuje...
- „Hlavné dôvody, prečo som sa rozhodol zo skupiny odísť boli dva. Na jednej strane vzťahy a potom fakt, že Zóna A podľa môjho názoru naozaj stagnuje. Bol som v kapele naozaj veľmi dlho a jej členov poznám dosť dobre na to, aby som mohol povedať, že im vlastne o muziku vôbec nejde.“

- ...a o čo teda?
- „Podľa mňa majú záujem skôr o tie, povedal by som, ´pridružené veci´. Aspoň teda v súčasnosti je to v tejto fáze. Je pravda, že som to dlho akceptoval a vlastne sa v tom takisto viezol, no v určitom momente som si jednoducho povedal „dosť“.“

- Je to zaujímavé, pretože s Koňýkom ste vždy pôsobili ako neoddeliteľné duo, ktorého rozpad by zároveň pochoval celú kapelu...
- „Áno – niečo ako Lennon a McCartney... Ťažko povedať. Ako vravím, veci dospeli do štádia, keď už som nemal chuť ani energiu ďalej v kapele zotrvávať. Tam už napríklad vôbec nebol záujem meniť ani len poradie pesničiek- celý rok sme hrali ten istý, dvadsaťskladbový set... Toto už bolo pre mňa naozaj neprijateľné. Už nebola chuť skúšať, respektíve zahrať nejaké staršie skladby, ktorými by sme ten repertoár trocha spestrili...“

- V posledných rokoch vám trvalo akosi príliš dlho, kým ste boli schopní dať dohromady materiál na nový album...
- „Ono to vyplýva z toho, čo som povedal, že zo strany mojich kolegov nebola veľká chuť skúšať...“

- Aj napriek tomu, že tvoje meno na domácej punkovej scéne určité renomé, nemáš pocit, že v súčasnosti si vlastne určitým spôsobom opäť na začiatku...
- „Áno, som takmer na začiatku. Takmer vravím preto, že Princovia existujú už dva roky, no rôzne problémy, personálne zmeny ju v rozbehu dosť pribrzdili. V konečnom dôsledku nič iné, ako vrátiť sa späť na začiatok mi neostávalo. Ja jednoducho chcem hrať, vymýšľať nové veci...“

- Ešte počas pôsobenia v Zóne A si pôsobil dojmom, že viac, ako na nejakom punkovom životnom štýle ti záleží predovšetkým na muzike. Nehovoriac už o tom, že svojho času si ako jeden z nemnohých tunajších punkových gitaristov bol schopný hrať sóla...
- „Paradoxne, práve to mi chalani v Zóne vždy vyčítali, že vraj veľa sólujem (smiech). Pripadalo mi to z ich strany naozaj veľmi smiešne najmä z toho dôvodu, že mnohé zo starých kapiel, na ktorých sme vyrastali a ktoré nás ovplyvnili, mali v skladbách gitarové sóla. Mnohí z tých punkových gitaristov boli naozaj dobrí muzikanti, aj keď sa pohybovali v rámci tohoto žánrového poľa. Nehovoriac už o tom, že tie sóla, ktoré som v Zóne hrával neboli nejako komplikované, keďže ja ich zase bohvieako hrať neviem. Pravdou ale je, že ten typický, štvorakordový štýl mi nikdy nebol veľmi blízky a preto som sa k tomu jednoducho vždy snažil čosi pridať. Koňýk ma v tom do určitého obdobia dokonca podporoval, no potom sa to nejako zvrtlo.“

- Mávaš obdobia, keď si vyslovene iba sadneš a cvičíš stupnice?
- „Nie, to nie. Ak, tak si iba tak brnkám, to je všetko.“

- Vzory? Máš, respektíve mal si niekedy nejaké?
- „V jednom období sa mi dosť páčil Stuart Adamson z The Skids, ktorý mal neskôr takú jednu dosť slávnu kapelu s názvom Big County. Na tú dobu to bol veľmi špecifický hráč, ktorý nehral tie klasické ´kilá´, ale tak veľmi zvláštne hral po jednotlivých strunách... Nejaký skutočne veľký vzor som ale nikdy nemal.“

- Čo virtuóz Olga Algar, niekdajší frontman Toy Dolls...
- „Toy Dolls sú taká zvláštna kategória. V každom prípade a to bez komentárov je tento človek jeden absolútne excelentný gitarista. To by som bol fakt veľmi rád, keby sa raz podarilo nástroj zvládnuť tak, ako jemu (smiech). Navyše má aj ako skladateľ veľmi dobré nápady, i keď na druhej strane, posledných pár rokov už ma to tak neberie, pretože sa dosť opakujú...“

- Ešte predtým, ako si nastúpil ku Princom si chvíľu pôsobil vo formácií Brickfield, ktorá v kruhoch ortodoxných punkerov nemá práve najlepšiu reputáciu...
- „S Brickfield som nakrútil CDR-ko i oficiálny album... Do tej kapely som prišiel vyslovene preto, aby som si viac zahral, keďže, ako som už spomínal, so Zónou sme hrali iba koncerty – vždy rovnakých dvadsať skladieb... Mne, človeku, ktorý potrebuje neustále tvoriť to zďaleka nestačilo. Chalani z Brickfield ma jedného dňa oslovili, či by som si z nimi nezahral, no a ja, keďže som pociťoval veľký kreatívny deficit, som súhlasil. Pôsobil som s nimi tuším dva roky. Viem, že ide o kapelu trocha kontroverznú, ktorú ortodoxní punkeri z nejakých záhadných dôvodov, v pozadí ktorých sú skôr pivné reči, odmietajú. Za seba môžem povedať, že keby som tam cítil čo i len závan tých záležitostí, o ktorých sa hovorí pri pive, tak by som tam určite nehral.“

- V Brickfield si sa po rokoch ´zrazil´s pôvodným bubeníkom Zóny – Ozim...
- „Áno, presne tak. Mimochodom, môžem povedať, že táto kapela mi ako hudobníkovi dala veľmi veľa. Ja som sa v rámci môjho pôsobenia v Brickfield postavil na nohy ako textár, čo bolo pre - mňa absolútne nóvum. Netvrdím, že sú moje texty nejako geniálne, to nech posúdia ľudia, ktorí sa v tom vyznajú lepšie, ako ja, v každom prípade som tam skomponoval veľa pesničiek, z ktorých niektoré sú podľa mňa dosť podarené. Ten album, ktorý sme nakrútili je podľa môjho názoru naozaj dobrý.“

- Aké sú vlastne ambície Princov?
- „Dobre hrať, aby mali ľudia z našej muziky radosť... Takisto dúfam, že sa nám podarí nakrútiť nejakú oficiálnu nahrávku, z toho by som mal veľkú radosť. Máme na konte jeden demosnímok, ktorý sme ale nakrútili ešte v starej zostave. Robili sme to viac-menej na kolene, cez počítač, ale znie to celkom dobre.„

- Z toho, čo som mal možnosť počuť sa ani v rámci skupiny Princovia nesnažíš vymaniť z mantinelov svojej obľúbenej 77-čky, muziky, na ktorej si vyrastal a ktorú si vlastne celý život produkoval...
- „Ani nie. Ja sa skôr vraciam späť. Podľa môjho názoru je totiž súčasna oi/punková scéna dosť nudná, takmer všetky kapely hrajú rovnako.“

- Princovia však s nejakým veľkým progresom tiež neprichádzajú...
- „Pre mňa nemusí byť kapela za každú cenu progresívna, musí ma prosto niečim zaujať, to je všetko. V tomto ohľade som možno trocha konzervatívny. Nesnažím sa priniesť progres, ale skôr úprimnosť a možno i určitú zmenu. Mnoho súčasných kapiel sa snaží hrať rýchlo, ustavične pritvrdzujú... Keď už spomínaš sedemdesiate roky, aj napriek tomu, že vtedy vzniklo mnoho punkových skupín mám pocit, že každá znela inak... Môj názor na dnešnú česko-slovenskú punkovú scénu je: Nuda.“

- Čo ťa vlastne okrem muziky živí?
- „Práca rezača v tlačiarni.“

- ...na to si musel vyštudovať vysokú školu...?
- „Ááááno (smiech). Ale nie, to je vyslovene môj osobný problém, moja osobná neschopnosť... Ale to radšej nerozoberajme. Robím to, čo robím a basta. Skončil som Vysokú školu strojnícku, na ktorú som nastúpil vyslovene kvôli tomu, aby som sa vyhol dvojročnej vojenčine a aby som mohol hrávať so Zónou, ktorú sme v tom období založili. Zóna vznikla v apríli a v septembri som si mal navliecť uniformu, čo vôbec nepripadalo do úvahy. Tak som teda išiel na výšku, ktorú som nakoniec aj skončil.“

- Si spokojný s tým, ako to v tvojom živote momentálne funguje?
- „Podľa toho na čo sa konkrétne pýtaš, či na osobný život, na športové úspechy, alebo na muziku (smiech). V osobnom živote som veľmi šťastný. Čo sa muziky týka, ktorá v mojom živote zohráva takisto veľmi dôležitú úlohu, tu až taký šťastný nie som, ale môžem hovoriť, že som spokojný. Mám dobrú kapelu, ktorá, myslím, má ľuďom čo povedať. Ohlasy na našu produkciu sú priaznivé, takže je to v pohode. Áno, som spokojný.“

 Hore | Späť