(4.7.2000)
Líder Zóny A oblečený v
policajnej uniforme chcel rozohnať svoju kapelu
(nový čas)
Líder Zóny A oblečený v
policajnej uniforme chcel rozohnať svoju kapelu „Kedysi bola medzi kapelami až
hnusná rivalita.” Punkrocková skupina
Zóna A
patrí k základným pilierom tejto hudby na Slovensku. Založili ju členovia skupín
Paradox a Ex Tip, ktorí opustili tieto dve punkové formácie. Koncerty Zóny A, ak
sa ich vôbec v socializme podarilo zorganizovať, znamenali vždy nielen pre
hudobníkov, ale aj poslucháčov určitú formu protestu proti absurdnej štátnej
moci. Zóna
A
prežila osemdesiate roky takzvaného rozvinutého socializmu, nežnú revolúciu, ale
aj nástup „kapitalizmu” na Slovensku. V týchto dňoch skupine po štvorročnej
prestávke vyšiel nový album s názvom Nikto nevie, ako to dopadne. Pri tejto
príležitosti sme požiadali o rozhovor speváka a lídra kapely Koňýka.
•
Zóna
A patrí k zakladajúcim
kapelám punkovej scény na Slovensku. Ako si spomínate na obdobie osemdesiatych
rokov?
- Každý koncert, ktorý nebol prerušený policajtmi, znamenal veľké
víťazstvo. Mali sme po ňom pocit obrovského uvoľnenia a slobody. V tom čase sme
mali zakázané hrať, boli sme zapísaní na čiernej listine ako fašisti a
anarchisti. Dnes to už nie je také divoké. Odohráte koncert, vypijete si a idete
domov.
• Zasahovali policajti často na vašich koncertoch?
- Prvý koncert, ktorý
mala Zóna A odohrať v bratislavskom
Dome lodníkov nejaký národný výbor síce odsúhlasil, ale pred začiatkom
vystúpenia prišla polícia za usporiadateľom, že tam nemôžeme hrať. Tak nás
vyškrtol. Potom nás vzali na výsluch Štb, bola to bežná prax.
• V tom čase ste
zrejme s ostatnými podobne orientovanými skupinami držali spolu a o konkurencii
nemohlo byť ani reči?
- Na jednej strane sme držali spolu, na druhej bola medzi
nami dosť veľká rivalita. To dnes chýba. V súčasnosti si kapely spolu zahrajú,
vypijú a ide sa ďalej. Vtedy každá skupina chcela byť prvá. Veľmi sa o to
snažila Davová psychóza a my sme nechceli byť horší. Pamätám sa, ako si raz
metalové kapely rozladili pred dvojkoncertom struny. Alebo si navzájom veci
schovávali, či kradli... Aj keď išlo o hovno, bola niekedy až taká hnusná
rivalita.
• Spomeniete si na nejaký absurdný zážitok, ktorý vám doteraz zostal v
pamäti?
- Mali sme koncert v Ovsišti. Deň predtým sme nakrúcali nejaký film, kde
mala kostymérka aj policajné uniformy. Napadlo mi, že si ich od nej požičiame a
ona s tým súhlasila. Pred koncertom som si na svoje punkové oblečenie obliekol
policajnú uniformu. Po orchestrálke, ktorú hrala
Zóna A bezo mňa, som prišiel v uniforme
na pódium a povedal chalanom, že je koniec a pôjdu so mnou na Štb. Zavládlo
prekvapenie, všetci diváci cúvli. Postupne ma však začali spoznávať,
vyštartovali dopredu a tešili sa. Bol to jeden z tých silných zážitkov, ktorý sa
mi páčil, aj keď som mal potom nejaké problémy. Pri výsluchu som vyšetrovateľom
povedal, že som tie uniformy nepoznal a myslel som si, že ide o poľovnícku.
Neverili mi.
• Veľa členov rockových skupín má problémy s drogami. Ako ste na
tom po tejto stránke?
- „Mariánku” som skúšal rok a neúspešne. Lump Čupe na nej
fungoval asi rok, a potom zistil, že je to úplná blbosť. Teraz už ani nefajčí. V
našej kapele hral Sveťo Korbel a Braňo Alex, ktorí boli odstrašujúcimi príkladmi
toho, ako človek dopadne, keď berie drogy.
• Po štyroch rokoch ste vydali album
s názvom Nikto nevie, ako to dopadne. Čím sa líši od tých predchádzajúcich?
-
Hráme stále rovnako, len naše texty už nie sú politické, ale viac o ženách. Na
albume si s nami zahral aj Jaro Filip a Ďuďo. Obal albumu nám pripravil Danglár
a považujem ho za najlepší, aký som kedy videl. Na klip sa nám podarilo zohnať
sedemnásťtisíc, takže bude.
• Kto
dnes chodí na vaše koncerty?
- V rámci
Slovenska, Čiech a Nemecka, kde tiež hrávame, sú veľké rozdiely v obecenstve. U
nás chodia na punkové koncerty len tínedžeri. V Čechách chodia aj osemnásť- a
dvadsaťroční a v Nemecku nie je problém stretnúť na koncerte aj tridsaťročného
„punkáča”.